Kde sú tie časy, keď sme počas vysokej školy po nociach žúrovali a cez deň bezstarostne pospávali v prednáškových aulách. Cez skúškové obdobie v noci nad knihami a cez deň.. vlastne tiež. Bolo nám jedno, že nespíme. Ak sme aj spali, tak nám ako vynikajúci vankúš poslúžila doska lavice v poslednom rade auly, v noci tým šťastnejším úžasný internátny matrac či podlaha vedľa postele, prípadne kreslo, ktoré pamätá ešte mojich rodičov.  No vtedy nám to bolo jedno... Spali sme len preto, že to bola fyziologická potreba a bolo úplne jedno kedy, kde, na čom a ako dlho spíme..

Dnes: som pracovne činný úž niekoľko rokov. Ani vo sne by som si nepredstavoval, že to bude taký rozdiel. Život je iný. Pracovný. Zodpovedný. Samostatný. Závislý iba sám na sebe.. Pracujem veľa, dlho a rýchlo, oveľa rýchlejšie ako sa pracovalo napríklad pred 20timi rokmi. Neviem si to predstaviť bez mobilu, laptopu, auta... teda vlastne viem, ale bolo by to 10x pomalšie. No nároky sú 50x vyššie.. Ale zvládnuť to chcem. Aby som si splnil svoje sny, ktoré tak rád snívam..

Ešte stále nemám pravidelný režim spánku ako môj otec, ktorý zaspáva o desiatej a vstáva o piatej. Každý deň, aj v nedeľu.. Možno to príde s vekom, no teraz spím ako mám čas. Skoro ako počas školy, akurát žúry vystriedala práca.. Čím viac pracujem, tým som bližšie k svojim snom, no tým menej aj spím. A už dávno nemám dvadsať. Spánok mi začal chýbať viac a viac..

Ešte pred troma rokmi som chodil do postele veľmi unavený a ráno som sa budil dolámaný (ono na tej dvadsaťročnej váľande sa ani inak nedalo..). Ale presne pred troma rokmi som objavil dôvod, prečo sa tešiť do postele. A teším sa tam každý večer. A viete prečo?

...objavil som dokonalú posteľ, kde cítim, ako moje telo regeneruje už v prvej sekunde dotyku s ňou. Teším sa ako si ľahnem a matrac príjemne zmäkne, ako sa prikryjem chladivým paplónom a zavriem unavené oči. Spím menej, ale kvalitnejšie. Lepšie. Snívam svoje sny farebnejšie, ráno sa budím s úsmevom na tvári.

Spím na TEMPURe. :)